História

Prvé stredoveké urbáre vznikali zväčša na cirkevných majetkoch. Za predchodcov urbárov sa považujú tzv. Libri traditionum, do ktorých sa zaznamenávali majetky. Tradičné knihy sa menili na knihy poplatníkov, z ktorých sa vyvinuli urbáre. Urbár sa dá voľne preložiť ako mestská pozemková kniha zaznamenávajúca poddanskú pôdu, ktorej vlastníkom je zemepán a držiteľom urbárny sedliak. Inými slovami je to teda súpis celkovej poddanskej pôdy a stanovenie povinnosti poddaných voči zemepánovi. Okrem obhospodarovania pôdy musel poddaný zemepánovi ročne odvádzať 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec, holbu masla, 6 funtov konopného plátna, 30 poddaných spolu 1 teľa a za 4 usadlosti poskytnúť jednu dlhú furmanku (4 dni). V tomto kontexte ide o organizačnú štruktúru pozemkového spoluvlastníctva spravidla v rámci jednej dediny. Urbarialista-urbárnik je člen urbárskeho spoločenstva.
Mária Terézia a jej syn Jozef II. prijímali za účelom hospodárskej rekonštrukcie a modernizácie množstvo nariadení a opatrení. Aby zamedzili ďalšiemu svojvoľnému zvyšovaniu urbárskych povinností poddaných - nevoľníkov začala Mária Terézia s novou právnou úpravou pomerov a v celokrajinskom meradle určila poddanské povinnosti. Takto sa  upravili vzťahy medzi zemepánmi a poddanými. Išlo o tzv. Tereziánsku urbársku reguláciu,  ktorá začala vydaním urbárskeho patentu v roku 1767 a skončila sa v rokoch 1770-1772  zavedením celokrajinského urbára.
Táto reforma síce určila maximálne hranice dávok a povinností poddaným, no nijako nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľníctvo.
Aj Jozef II. Pokračoval v agrárnej reforme svojej matky a v roku 1785 zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. V českých krajinách sa mu to podarilo už v roku 1781.  Zaniklo týmto patentom večné pripútanie roľníka k pôde, priznala sa osobná sloboda i právo voľne nakladať s hnuteľným majetkom. Rozhodnutím - patentom zo dňa 20.4.1785 vzniklo nové katastrálne rozdelenie chotárov a podarilo sa ho v Uhorsku dokončiť za 4 roky.
Podstatné bolo, že urbárska - poddanská   pôda zachytená v urbári sa po zrušení poddanstva v roku 1848 stala podkladom pre jej prechod do súkromného vlastníctva poddaných, ktorí na nej pracovali.
Pokiaľ ide o pozemky lesov a pasienok, tieto sa mohli kupovať len ako celok a tak nebolo možné tieto pozemky rozdeliť. Rozparcelovanie pozemkov sa vykonávalo na základe losovania majiteľov. Neskôr sa na základe Zákona čl.X/1913 sa vytvorili urbárske a pasienkové spoločnosti, ktoré mali aj vplyv na vývoj katastrálnych území.
Urbárske spoločnosti zanikali postupne podľa zákona SNR č. 81/1949 prevzatím pasienok do vlastníctva JRD, ktoré vznikali od 15.3.1949 do 1.10.1959, kedy začal platiť zákon č.49/1959 (kolektivizácia). Pasienky zo spoločného lesa, ktoré spolu s lesným majetkom upravoval Zákon čl.XIX/1898 neprešli do JRD podľa zákona SNR č. 81/1949, ale zostali majetkom urbárskej spoločnosti.
V roku 1958 na základe zákona č. 2/58 Zb. bol majetok lesa a lesných pasienok odovzdaný štátu, konkrétne Krajskej správe lesov.

Pozemkové spoločenstvá po roku 1989

Urbárom sa v bežnej reči rozumie súbor pozemkov, ktoré sú v katastrálnom území jednej obce a sú v spoluvlastníctve urbárnikov, teda osôb združených v pozemkovom spoločenstve. Urbárska pôda sa nachádza zväčša v extraviláne a ide spravidla o pasienky a lesy, ktoré v minulosti slúžili obyvateľom dediny.

Z právneho hľadiska ide o osobitný druh podielového spoluvlastníctva. Zvláštnosť tohto druhu spoluvlastníctva spočíva v tom, že predmetom vlastníctva nie je jeden konkrétny pozemok, ale všetky pozemky tvoriace takzvanú „spoločnú nehnuteľnosť.“ To znamená, že urbár síce tvoria viaceré pozemky (nemusia susediť), no nemožno s nimi nakladať samostatne, majú teda spoločný právny režim. Urbárnik (vlastník podielu na urbárskej pôde) nemôže predať svoj podiel k jednému pozemku, ale môže previesť podiel na „spoločnej nehnuteľnosti“, teda na všetkých pozemkoch tvoriaci urbár. Z tohto hľadiska sa hovorí o nedeliteľnosti urbáru, ktorá je ukotvená aj v zákone č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (§ 8 ods. 1). V katastri nehnuteľnosti sa táto nedeliteľnosť prejavuje tým, že na všetkých „urbárskych“ listoch vlastníctva má každý spoluvlastník rovnaký podiel.
Každý urbárnik (spoluvlastník spoločnej nehnuteľnosti) je automaticky členom pozemkového spoločenstva.
Register pozemkových spoločenstiev vedie obvodný lesný úrad.

Urbár v Tepličanoch

Podľa cenzusu – súpisu z roku 1828 mala oblasť (župa) Saros (Šariš) 556 obcí. Do tejto oblasti patrili Tepličany (uvádzané aj maďarsky Tapolcsany), Malá Vieska (Kis-falu), Kostoľany nad Hornádom (Szent-Istvany), Sokoľ(Szokolya).
 
Z dostupných dokumentov vyplýva, že urbár v Tepličanoch bol rozdelený medzi 32 usadlostí, čiže mal pôvodne 32 podielov. Postupným delením pri dedičských konaniach vznikol dnešný stav s 4896 základnými podielmi v Urbáre a 161280 základnými podielmi v Pánskom lese. Hovoríme o základných podieloch, pretože sústavným drobením pri dedičských konaniach v súčasnosti dochádza k tomu, že sú takí podielnici, čo majú menej ako 0,1  základného podielu.
Rozhodnutím Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach v roku 1986 došlo k odčleneniu časti katastrálneho územia Tepličany k mestu Košice, takže spoločné nehnuteľnosti Pánskeho lesa a Urbáru Tepličany sú dnes rozdelené v troch katastrálnych územiach.
Spoločné nehnuteľnosti Pánskeho lesa sú zaevidované na dvoch listoch vlastníctva v katastrálnom území Teličany, dvoch listoch vlastníctva v katastrálnom území Ťahanovce – obec a jednom liste vlastníctva v katastrálnom území Ťahanovce – sídlisko. Zvláštne postavenie má lokalita Dzel s 32 listami vlastníctva (každý LV samostatne pre pôvodnú rodinu) a 2 LV spoločne pre tých 32 rodín v katastrálnom území Ťahanovce – sídlisko a 10 LV v katastrálnom území Ťahanovce – obec (zasahovanie niektorých pozemkov z katastra  Ťahanovce – sídlisko). Dzel patrí k Pánskemu lesu.
Spoločné nehnuteľnosti Urbáru sú zaevidované na deviatich listoch vlastníctva v katastrálnom území Teličany a troch listoch vlastníctva v katastrálnom území Ťahanovce – obec.